Máme za sebou štvrťrok školského roka a pri jeho zhodnotení sme dospeli k viacerým zisteniam, s ktorými sa chceme s vami podeliť.
Skutočnosť, že žiaci sa občas učia a občas nie, je samozrejmosťou a sprievodným znakom našej práce. Tento jav má rôzne príčiny, niekedy je chyba na strane žiaka, inokedy učiteľa, neraz na strane zaneprázdnených rodičov. Každá zo strán v tomto trojuholníku si musí trvalo spytovať svedomie a určiť vlastný podiel viny na tomto jave. Je však realitou, že žiaci sa v súčasnosti málo koncentrujú na školskú prácu a najmä v domácej príprave t.č. výrazne pokrivkávajú, jednoducho povedané neučia sa a zle prospievajú. Keďže miera ich chabej prípravy presahuje únosné hranice, čo sa môže preukázať o tri mesiace už aj v ich vedomostiach a klasifikácii, chceme vás týmto včas upozorniť na tento neduh a požiadať, aby ste žiakom pomohli dosiahnuť priaznivú zmenu stavu.
Bez viny nie sme ani my, učitelia. Nie vždy dokážeme dostatočne upútať žiaka učivom, nie vždy sa dokážeme presadiť svojou autoritou. Často je to aj preto, že nám spoločnosť nevytvára na prácu v škole primerané podmienky, či preto, že sa v spoločnosti neodôvodnene a beztrestne degraduje status učiteľa.
Žiaľ, s týmto javom sa stretávame už aj v podmienkach našej školy. Niektorí rodičia ponímajú školu a učiteľov nie ako vzdelávaciu inštitúciu, ale službu. Aj keď sú obe veci navzájom silno prepletené, je potrebné vedieť ich aj citlivo oddeliť. To určuje hranicu, za ktorou je možné žiadať, prikazovať, alebo požiadať, či poprosiť. Ignorujú skutočnosť, že činnosť školy, jej organizáciu, či pracovnoprávne vzťahy a vnútorné poriadky podliehajú legitímnej právomoci riaditeľstva školy. Že môžu len vyjadrovať návrhy vyslovovať sa. Vždy sme boli v škole k takejto činnosti otvorení. Ale niektoré právomoci verejnosti naozaj končia pred bránou školy.
K uvedeným slovám nás vedú prípady posledných dní, v ktorých rodičia spochybnili kompetenciu učiteľov riešiť veci, za ktoré zodpovedajú a vedia ich riešiť. Kedy spochybnili ich nezaujatosť a vierohodnosť. Iní by chceli problémy svojho dieťaťa, ktoré mu spôsobilo konanie iného žiaka, vyriešiť jeho preradením „kdesi inde, lebo do normálnej školy nepatrí“. V našom školskom systéme neexistuje sklad pre „inakšie“ deti, aj tie musíme vzdelávať a vychovávať v tých podmienkach a za takých možností, aké máme. To platí aj vtedy, keď agresia detí presahuje obvyklú mieru. Inakším dieťaťom sa môže stať ktorýkoľvek žiak, ak ho doma neprimerane fyzicky trestajú, ak sú doma k nemu benevolentní, ak získa zdravotné oslabenie, ak sa prejaví u neho vrodená dysfunkcia, pre ktorú nemôže byť úspešný v čítaní, počítaní, ak má vrodenú hypertenziu, ak ho zrazí autobus... Všetky tieto deti sa musia naučiť navzájom spolu žiť, vzdelávať, ba dokonca aj pomáhať si. Citlivo vnímame rozhárané vzťahy v rodinách, ktoré privedú deti do stavu nezvládania záťažových situácií, čo ich vedie k agresivite. Ťažko je ich potom v škole trestať. mnohé deti sú proste chudáci, ktorým aj my učitelia, ale aj ostatná rodičovská verejnosť musí neustále podávať pomocnú ruku, lebo svojich rodičov si dieťa nevybralo...
Často si kladieme otázku, kde nastane zlom, že rodič začne považovať učiteľa za nepriateľa svojho dieťaťa. A pri tom som svedkom, ako dieťa spontánne objíme svojho učiteľa. Že sa k nemu neúctivo vyjadruje. Že ho znevažuje podvádzaním fingovanými ospravedlnenkami od lekára za absenciu žiaka. že ho podozrieva zo zlomyseľnosti v konaní a v jeho skutkoch. Tak ako učiteľ si nevyberá svojich žiakov a musí s nimi pracovať, tak ani každému rodičovi nemožno vyhovieť vo výbere učiteľov. Tak, ako by žiakovi vyhovovalo mať vôkol seba len samých vynikajúcich učiteľov, aj učiteľovi by vyhovovalo učiť len vynikajúcich žiakov, spolupracovať len s vynikajúcimi rodičmi. Nebudem klamať, ani žiaci, ani učitelia, ani vy rodičia, nie ste všetci rovnakými, ako kritériá, ktorými posudzujeme druhú stranu. U každého je namieste určitá miera pokory, úcty, empatie. Možno si ju málo vyžadujeme, ale aby nás nazýval niekto vo verejnosti fašistami, či našu prácu posudzoval ako podporu a výchovu k fašizmu, vinil nás za ťažké tašky, za chýbajúce učebnice, spochybňoval, že ak sa učiteľ ponižuje, doprosuje a vyberá peniaze od rodiča, je to nie v jeho prospech, ale v prospech žiaka. Že nás uráža, ak niekto z rodičov naznačuje, že jeho úloha v škole je len platiť, čo vypýta učiteľ. Že ak sa rodičia v škole vyhrážajú učiteľovi právnikmi, je dostatočný dôvod na to, aby sa učiteľ znechutil, urazil, možno obmedzil svoju pracovnú aktivitu, alebo aj bránil. Vezmite tento príspevok, vážení rodičia, ako slovo na ochranu učiteľov, ktorí zodpovedne, nezištne, profesionálne a korektne robia svoju prácu, ktorí sú a chcú zostať priateľom a pomocníkom Vašich detí. A nežiadajú od rodičov iné, ako primeranú úctu, slušnosť, korektné jednanie. A starostlivosť o deti, lebo tvoria súčasť systému ich spoločenskej ochrany, lebo ich majú radi, vážia si ich a podporujú každým počinom svojej ťažkej, obetavej a zodpovednej práce.
